Deň prvý
Bežné gynekologické a mamografické vyšetrenie. Bol november 2013 a moja lekárka povedala – je to rakovina. Smútok, slzy, ticho, sklamanie, otázky. Ani neviem, ako som zvládla cestu domov a oznámila to manželovi. Čo ďalej? Za necelé tri týždne som musela zabezpečiť náhradu za seba v práci. Zamestnaná som bola ako účtovníčka, práca náročná na termíny. Na prácu som však rýchlo zabudla. Myslela som len na to, ako to  zvládnem. Po biopsii mi lekári stanovili invazívny duktálny karcinóm, z pohľadu lekárov ten najhorší typ, pretože sa veľmi rýchlo šíri.

Budem ťa ľúbiť s prsníkom alebo aj bez neho.
Podstúpila som operáciu. Kvôli veľkosti nádoru mi boli lekári nútení amputovať celý prsník. Nebolo to pre mňa dôležité, nie dôležitejšie ako túžba prežiť. Manžel mi povedal: „Ja ťa budem ľúbiť s prsníkom alebo aj bez neho.“ Preto som necítila žiaden strach ani stratu. Veľmi ho ľúbim, je mi veľkou oporou, mojim manželom!
Oľutovali sme, že sme o diagnóze povedali deťom.
Pred operáciou sme spolu s manželom povedali o mojej diagnóze deťom. Naša malá Zuzanka mala iba necelé 4 roky, Danko vtedy 15 a Janka 13 rokov. Staršie deti rozumeli, čo sa deje a prejavil sa u nich strach, smútok a hnev. Preto sme naše rozhodnutie s manželom oľutovali. Postupne dialógy pomohli. Museli sme myslieť pozitívne. Plakávala som len večer v posteli, keď ma nikto nevidel.
Moja prvá chemoterapia.
Prišla tesne pred Vianocami. Bolo to príšerné obdobie! Ešte teraz cítim ten smrad, ktorý som pri každom užití cítila. Prejavilo sa u mňa veľa vedľajších účinkov. Ani neviem ako som to obdobie s pomocou rodiny zvládla. Hneď po ukončení 8. cyklov chemoterapie som podstúpila rádioterapiu. Po ročnom liečení sa mi upravila hladina markerov.
Peniaze a návrat do práce
Po finančnej stránke to pre nás bolo ťažké. Skončilo mi nemocenské, Danko nastúpil na strednú školu, takže výdavky boli vyššie. Zuzanka chodila do škôlky, pretože som nebola schopná sa o ňu po chemoterapii postarať. Ale kvôli finančnej situácii sme sa dohodli s manželom, že sa postupne vrátim k práci. Z práce som bola veľmi vyčerpaná, ale aspoň to finančne rodine pomohlo. Po 10. mesiacoch chodenia do práce mi ale lekári našli metastázy v kostiach. BUM, ďalšia rana!
Opakovaná liečba ma takmer zničila.
V októbri 2015 som podstúpila tú istú liečbu ako predtým. Po mnohých cykloch chemoterapie som už bola taká zničená, že som musela opakovane dostať transfúziu krvi a plazmy. Domov som sa vrátila presne pred Vianocami. Potom prešiel ďalší polrok. Bola som vyčerpaná a smutná, pretože sa môj stav nezlepšoval.
Milujem leto, vtedy sa cítim lepšie.
Smutná a unavená som čakala na leto 2016. Milujem ho, pretože sa vtedy cítim lepšie. Netrpím vtedy na časté zápaly, je teplo a Zuzanka je doma, Danko a Janka sú spokojní, pretože majú voľno a môžu si zarobiť na brigáde. S manželom si nemôžeme dovoliť dávať našim deťom vreckové. Tvrdia nám, že im to nevadí, ale veď viete ako je to s dospievajúcimi deťmi. Určite potrebujú nejaký ten peniaz pre seba. V júni 2016 som ale začala s ďalšou líniou chemoterapie.
Pred Vianocami progresia?!
Minulý rok pred Vianocami som opäť absolvovala CT vyšetrenie, ktoré ukázalo progresiu ochorenia. Večer ma trápili vysoké teploty a veľké bolesti. Už asi 2 roky pre skutočne silnú bolesť užívam náplasti a tabletky. Popri chemoterapii podstupujem aj biologickú liečbu. Zvýšené dávky Bifosfonátu so sebou priniesli ďalšie finančné výdavky, pretože do roku 2016 sa zaň platilo približne 50 € mesačne. V súčasnosti je našťastie bezplatný, preto ho môžem užívať naďalej. V poslednej dobe ma trápi nespavosť, nemôžem dlho sedieť ani chodiť.
Zvykáme si
Je mi ľúto, že sa nemôžem vrátiť do práce, o to viac sa snažím byť nápomocná doma. Mrzí má aj, že nemôžem s rodinou absolvovať výlety, raz je to pre ochorenie a raz kvôli financiám. Sem-tam sa vyberieme na výlet do blízkeho okolia. Nezáleží na tom kde, ale na tom, že som so svojou rodinou a priateľmi. Tých ja mám a nedovolia mi myslieť na nič zlé. Keď vidím Zuzanku šťastnú a tešiť sa aj z maličkostí, je všetko v poriadku.
Neviem, či budú deti môcť pokračovať v štúdiu
Mrzí ma, že moje staršie deti Danko a Janka dávajú prednosť práci, aby si zarobili, boli samostatnejší. Určite to pramení z toho, že sme ich s manželom nemohli finančne podporovať. Na brigáde zistili aké je to fajn zarobiť si. Danko tento rok maturuje, zatiaľ ma samé jednotky, je veľmi šikovný a preto by som bola nerada, keby nešiel na vysokú školu. Sme obaja s manželom v produktívnom veku, ja nepracujem, on mohol ísť do zahraničia, ale ostal so mnou za nižšiu mzdu.
Som však rada, že máme okolo seba dobrých ľudí, ktorí nám pomáhajú a tak mi pomôžu myslieť aj pozitívne a nestrácať nádej.
(text je spracovaným príbehom rodiny z Prešova, ktorej pomáhajú každý mesiac Dobrí anjeli)