Ferko nám raz napísal  mail. Napísal ho z nemocnice na notebooku, ktorý sme mu darovali. Mal pätnásť rokov a veľmi ťažkú formu rakoviny. Šialené, ale aj jeho sestra sa vtedy liečila na leukémiu. No zatiaľčo to Janka zvládla a dnes je z nej zdravá školáčka, Ferko svoj boj prehral.
Skôr ako odišiel, zoznámil nás s Manuelkou. A ona je jeho veľkou stopou tu na Zemi.

Spoznal ju v nemocnici a mal ju veľmi rád.  Napísal nám o nej, či by sme jej nevedeli nejako pomôcť, potešiť ju.  Obom sme posielali pravidelný mesačný príspevok, ale našťastie máme možnosti pomáhať aj o čosi viac. Manuelka zbožňuje rozprávky a tak dostala tiež notebook, aby ich mohla na lôžku pozerať.
Mala tri roky, keď sa liečila prvý raz. Mamka s ňou bola v nemocnici a ocko doma s jej súrodencami.  Po takmer dvoch rokoch liečby sa všetci tešili, že vyzdravela. Život rodiny sa vrátil do normálnych koľají, otec začal chodiť do práce a všetci sa tešili, že sú spolu. Vymýšľali, ako by sa dostali do Medžugoria, pretože je to ich veľký sen. Rodina je veľmi veriaca a aj počas našej návštevy mala Manu na krku zavesený ruženec.

Dnes však majú zase o Manuelku strach. Rakovina sa osemročnej okani vrátila. Prišla nás pozrieť predtým, ako sa zase zavrie na dlhé týždne medzi štyri steny. Štebotala, ďakovala za drobnosti, ktoré sme jej nabalili a keďže o chvíľu opäť príde o vlásky, sadli sme si a čítali spolu knihu o princeznej Bezvláske. Bola nadšená. A my sme si povedali, že je skvelé, že dokážeme deťom pomáhať toľkými spôsobmi.
A aj vďaka chlapcom ako bol Ferko. A vďaka vám!