Rodina číslo 6914 znamená, že je to už šesťtisícdeväťstoštrnásta rodina v poradí, ktorej dokážeme vďaka Dobrým anjelom pomáhať každý mesiac počas náročného obdobia. Je to príbeh písaný rukou  38 – ročnej Denisy z juhu Slovenska, mamky dvoch detí.

„Môj príbeh sa začal nečakane, mala to byť angína. Pár dní si poležím a bude dobre. No nebolo. Bola som slabšia a slabšia, unavenejšia. Poprosila som svoju doktorku, aby mi zobrala krv. No nezobrala. Ani na štvrtý krát. Vraj netreba. Po mesiaci som sa vybrala do vojenskej nemocnice dúfajúc, že tam nájdem odbornú pomoc. Milý príjemný personál. Prikláňali sa k verzii, že by to mohla byť mononukleóza, poslali ma na infekčné. Tam mi konečne zobrali krv a „ubytovali“ma. Ešte si pamätám doktora, ktorý sa trápil s taškou a pomáhal mi ju odniesť. Ráno prišiel druhý doktor a povedal, že ma prevážajú na hematológiu. Povedal, že to bude dobré. No nebolo..
Zbadala som ľudí bez vlasov. Začala som sa modliť. Zobrali mi kostnú dreň. A diagnóza sa potvrdila. Akútna leukémia. Začal  boj. Za dva dni mi už tiekla chemoterapia. Bolesť a smútok, bezmocnosť. Tak strašne som chcela žiť. Toľkokrát som sa modlila, že by som to už ani neporátala. Začal sa kolotoč vyšetrení,chemoterapií. Začal sa hľadať darca kostnej drene. A našiel sa. Transplantovali ma 11.7. Deň, keď som sa znova narodila. Veľké ďakujem patrí môjmu neznámemu darcovi. Prešla som si peklom, ale žijem. Mala som 43 kg, bez vlasov, slabá. Ale so silnou vôľou žiť. Dnes mám už viac kíl, vlasy pomaličky rastú a ja bojujem. A ďakujem za každý deň, že môžem vidieť rásť svoje deti. Mám dcérku, ktorá má 9 rokov a syn bude mať čoskoro 15. Moja najväčšia motivácia sú moje deti  a môj muž, ktorý mi bol a je veľkou oporou. Počas mojej liečby sa staral o deti o domácnosť. Denne chodieval za mnou do nemocnice. Ako som ochorela, naša finančná situácia sa zhoršila.  A zhoršovala a zhoršovala. Pomocnú ruku nám zo začiatku dala sestra, ktorú ľúbim a jej ďakujem. No aj ona finančnú rezervu už na nás vyčerpala. Vám, Dobrí anjeli, patrí moje veľké ďakujem  za to, že môžeme dôstojne žiť. Ďakujem, že ste, že pomáhate. V očiach mám slzy a keby som mohla, silno by som vás vystískala a objala.“