Po roku mohla konečne vyjsť von.

Pre Agátku z Námestova zabezpečila mama respirátor v časoch, keď ešte tisíce Slovákov lyžovali v koronavírusom zasiahnutom Taliansku. Rodiny ako táto vedia, čo je báť sa o život aj čo znamená pristupovať k ochrane zdravia zodpovedne. Päťročná Agátka je v udržiavacej liečbe rakoviny, teda berie doma tabletkovú chemoterapiu. Na onkológiu chodí len občas a každý týždeň ide na odber krvi k svojej pediatričke. Všetko riešia s lekárkou telefonicky vopred, čakáreň bola posledné dva týždne prázdna.

Agátkin otec chodí stále do práce, žiaden home office. Keď sa z nej vráti, prezlečie sa a vydezinfikuje v garáži. Pracuje v zdravotnej dopravnej službe, vozí pacientov do nemocnice na trase Orava – Bratislava alebo po Orave. Voľno mať nebude. Ani pacienti odkázaní na dialýzu alebo chemoterapiu, ktorých vozí. Aj Agátka chodila touto zbernou sanitkou, najbližšie však pôjde autom.

Kontakt s úradmi koronavírus paradoxne zjednodušil. Kým doteraz museli rodičia ísť z úradu na úrad, čakať, stáť a vyjednávať, dnes vybavia všetko po telefóne. Na úrad práce potrebovali zdokladovať príjmy, a tak vyžiadali telefonicky potvrdenie zo sociálnej poisťovne aj z finančnej správy. Obe inštitúcie poslali rodine doklady a otec ich následne nechal na vrátnici úradu práce.

Ako to zvládajú psychicky? Počas ročnej liečby bola Agátka doma alebo v nemocnici. Celá rodina prežívala izoláciu. Dnes, keď sa mohli tešiť, že začnú opäť chodiť von, ich na mesiace zavrie doma koronavírus. Práve to ich ubíja najviac. Okrem strachu. Ale na ten sú zvyknutí.

Pomáha trinásťročný syn a kamarátky

Alena je vdova, onkologická pacientka a žije sama s trinásťročným synom. Dva a pol roka berie týždenne chemoterapiu. Za posledné dva týždne bola na chemoterapii dvakrát. Zbernou sanitkou z Novák do Bojníc, kde sa vždy vezie aj niekto iný. Keďže nemá inú možnosť, bude to tak aj naďalej. Keď ňou išla prvý raz po vyhlásení pandémie, bola naozaj nervózna. V čakárni v Bojniciach mala rúška len polovica ľudí, no sestra hneď posielala každého kúpiť si rúško do lekárne. Teplotu merali všetkým a všade bola k dispozícii dezinfekcia.

O týždeň už mal rúško každý, koho Alena stretla. Ľudí je v čakárňach oveľa menej ako kedysi, no chemoterapia beží ako doteraz. Príbuzní však už nemôžu ísť ani do čakárne. Blízky človek je niekedy pre pacienta veľkou pomocou, pacienti sú slabí, je im zle. Sama Alena si myslela, že tú poslednú chemoterapiu už neprežije, tri dni sa nevládala ani postaviť.

[ Koronavírus na Slovensku stručne a jasne – čo dôležité dnes treba vedieť? Objednajte si večerný e-mailový Newsfilter. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

K všeobecnej lekárke sa po telefonáte dostala, termín na rehabilitáciu pre problémy s rukou (následok rakoviny) jej zrušili do odvolania. Podarilo sa jej ešte dávnejšie kúpiť dva predražené respirátory na cesty k lekárovi, je vďačná aj za to, nechce, aby syn prišiel ešte aj o mamu.

Synovi Petrovi ani nenapadne ísť von, vie, že jeho mama je veľmi ohrozená, a zároveň jej chce byť oporou. S nákupom jej pomáhajú kamarátky a občas vyložia k dverám Peťovi aj niečo navarené, ak je s mamou veľmi zle. Alena vie, že sa na ne môže spoľahnúť.

V byte bez teplej vody

Skromná rodina žije v malom byte bez teplej vody. Manžel chodil doteraz do práce, vodu na umývanie si zohrievali v hrnci. Mydlo a dezinfekčné prostriedky sa im podarilo zabezpečiť. Dnes je prvý deň, čo je manžel doma a bez práce, ale veria, že sa objaví nová robota, aby mohli prežiť.

Manžel celé roky pracuje napriek tomu, že v regióne je práce menej. Pomáha pri stavbách, robí výkopy, maľuje. Popritom vždy pomáha manželke Denise – rakovina, ktorá sa objavila na jeseň minulého roka, ju veľmi oslabila. Štyri deti vo veku 3 až 13 rokov sú teraz zatvorené doma. Najstarší by aj chcel ujsť von, hoc aj so šatkou na ústach, ale vie, že by tým ohrozil mamu.

Rúška dostal manžel v práci, ale aj mama každému členovi rodiny rúško ušila – ktovie, či nebude treba ísť von. Ihlu ešte v ruke udrží. O šijacom stroji aj respirátore môžu v skromných podmienkach len snívať. Teraz, bez manželovej mzdy, majú zrazu príjem 200 eur a 150 eur dostávajú z Dobrého anjela.

Má päť detí, chorého manžela a šije rúška aj pre cudzích

Sú to už skoro dva roky, čo Martinovi, otcovi piatich detí (8, 10, 17, 21, 22) diagnostikovali nádor na mozgu. Nedá sa operovať, a tak prišla na rad chemoterapia a ožarovania mozgu. Manželka vozí manžela na chemoterapie z Malého Lapáša do Nitry. Pár termínov u rôznych lekárov im padlo, dva zrušili sami pre zhoršenie stavu, jeden lekárka, ktorá bola v karanténe.

Dnes Martin absolvoval ďalšiu chemoterapiu. Pred nemocnicou je stan, kontrolujú všetky posádky áut, a tak museli čakať oveľa dlhšie. Hoci je to veľmi vyčerpávajúce, chápu, že inak sa nedá. Merali im teplotu, vypisovali dotazníky, našťastie, nemuseli vystupovať z auta.

V nemocnici ich čakal šok. Nemocnica, ktorá je inokedy plná ľudí a bežného ruchu, sa zmenila na miesto duchov. Nikde nikto, tie najakútnejšie prípady, a teda aj oni, takisto rýchlo zalezú, kam majú. Prvý raz nemohla ísť s Martinom do miestnosti chemoterapie aj jeho manželka. Všetci príbuzní musia čakať vonku.

Jeden syn chodí do práce, do domu chodí samostatným vchodom a má samostatnú kúpeľňu. Výhoda rodinného domu. Majú len rúška, Martinova manželka ušila pre celú rodinu, ale aj na rozdávanie pre ľudí v obci. Dva roky náročného života s ťažko chorým manželom jej pomáhal zvládať hlavne kontakt s ľuďmi, s priateľmi, o túto psychohygienu teraz prišla. Našťastie je aj v dome dosť ľudí. Veria, že to zvládnu.

Žena pracuje v lekárni – výhoda alebo nevýhoda?

Karol je desať rokov po transplantácii kostnej drene, s rakovinou mu ostalo aj veľa zdravotných komplikácií. Z Dvorov na Žitavou dochádza pravidelne do Bratislavy do Národného onkologického ústavu na separáciu lymfocytov. Bude tam dochádzať aj teraz, počas pandémie. Vozí ho manželka autom. Chodí tam každý druhý deň, a tak zažil prerod Slovenska, keď ešte 16. marca bolo v nemocnici takmer všetko po starom a ďalší deň už bol nastolený prísny režim – málo ľudí, špeciálny vstup a povinné rúška. On má respirátor, manželka robí v lekárni a je prezieravá aj preto, že aj syn mal leukémiu.

Respirátor nosil Karol oveľa skôr než ostatní rúška, a tak na neho mnohí zazerali, šepkali si a mysleli si, že to on je ten chorý. Mať ženu v lekárni bola v tom čase ešte výhoda, dnes pre obavu zo šírenia nákazy je to skôr naopak.

Ale Karol hovorí, že nemá strach ani úzkosti. Za desať rokov strachu o syna aj o seba si už prežil toľko, že ho len tak hocičo nerozhádže. A izolácia? Veď tú pozná už desať rokov.