Návšteva v ťažkom období, ktorá sa napriek neistote končí výbuchom smiechu, o človeku veľa hovorí. O jeho sile čeliť problémom a aj o neutíchajúcom optimizme. Paťko má dvanásť rokov a je z piatich súrodencov. K mám si prisadne len najmladšia Lenka. Krásne dievčatko sa od mamy ani nepohne. Otec zase nespustí oči zo syna. Títo ľudia sa majú jednoznačne radi. A už nechcú, aby ich niečo rozdelilo.
Na krku malá jazva. Paťko si však pamätá akurát na to, ako sa prebral z narkózy a povedal mamke:“ mám chuť na pirohy.“ Mamka si zase veľmi nechce spomínať na to, ako pri prvej dávke chemoterapie prestal dýchať. Paťovi to síce príde teraz už vtipné, ale jeho ľahkosť bytia nezdieľa nikto z nás.
Paťko sa od augusta liečil na onkológii. Hlava je však už pokrytá parádnymi vlasmi. Napriek tomu si pofrfle, že by ich chcel dlhšie. Spomína, ako mu bolo ťažko, keď mu začali vypadávať a boli úplne všade len nie na hlave. Volal vtedy otcovi. Smutno mu bolo. Za rodinou, kamarátmi, psom aj školou. Už sa nevie dočkať, až sa do nej bude môcť vrátiť. Na to  si však ešte počká. Prešiel chemoterapiou, ožarovaním, čaká ho kontrolné CT a ďalej sa uvidí. (pozn. Dopadlo super!)
Najviac sa mu cnie za školou a futbalom. Kamarátov zo školy vystriedali kamaráti z onkológie. Jeden je dokonca synom mamkinej spolužiačky. Otec celý čas sedí a počúva. Zaspomína, ako zo začiatku chodil na týždňovky a o deti sa musela starať babka. Čo by sme bez starých rodičov robili, uvedomím si. No dnes už za prácou necestuje. Rozhodol sa zmeniť prácu, aby bol s rodinou, hoc aj za menej peňazí. Zato kvôli chorobe sa nacestujú dosť. Keď mal Paťko ožarovanie cestovali každý deň z malej dedinky do Košíc a naspäť. Spolu 160 kilometrov. Každý pracovný deň počas jedného mesiaca. Okrem toho odbery v Levoči tiež každý druhý deň, tam a naspäť štyridsať kilometrov. Jeden by chcel vlastniť čerpaciu stanicu.  Keď odchádzam, otec ide vopred ku dverám zachytiť psa. Dovolím si poslednú otázku:“ A dávate mu nejaké vitamíny? Nejaké zdravé doplnky? “ Otec sa na mňa pozrie, a skôr ako o Paťkovi podá informáciu mamka, držiac za obojok psa odpovie: „iba granule“. A tak sa začneme smiať.
Nad nami visí mrak.
To napadol nás drak.
Napneme svaly duše
a smiech naň vystrelíme z  kuše!