Bola pripravená odísť, dnes sa teší z každého rána.

Martina má 22 rokov, študuje na vysokej škole. Ako sedemnásťročná sa liečila na onkológii, absolvovala niekoľko operácií, zlyhávali jej orgány a bola v umelom spánku. Z veľkého ohrozenia života sa dostala a možno aj preto hovorí, že všetko musí dotiahnuť do konca, nevzdáva sa pri prvom nezdare.

V akej etape života ťa zastihla rakovina?

Bola som druháčka na strednej spojenej škole, študovala som umelecký smer – reklamnú tvorbu. Mala som veľa priateľov a rušný život. Zo dňa na deň som ich opustila, rovnako školu a domov. Tretí a štvrtý ročník som už robila ako individuálne štúdium. Až rok som strávila v nemocnici ako ležiaci pacient.

Bola si v nemocnici sama?

Do nemocnice so mnou okamžite nastúpila mamina. Pre mňa bola jej prítomnosť veľmi dôležitá. Okamžite prestala pracovať a vtedy nám dva roky pomáhali Dobrí anjeli. Boli tam aj deti, ktoré boli samé, lebo to nebolo možné mať tam niekoho z rodinných alebo finančných dôvodov. Aj im pomáhali Dobrí anjeli. Vždy za mnou chodili sestra a otec.

Chýbala ti škola? Kamaráti?

Úplne na začiatku mi to bolo jedno, verila som, že tam budem len pár týždňov. Až po rozhovore s lekárkou, som si uvedomila, že to bude na dlhšie. Potom som si začala písať s priateľmi, všetci sa pýtali, kedy prídem, kedy sa uvidíme. Vtedy mi už začala chýbať aj škola. Najhoršie bolo, keď bolo vonku pekne a ja som musela sedieť zavretá v jednej miestnosti.

Mala si nejakú fintu na zvládanie bolesti?

Lumbálky (odber likvoru ihlou vpichom medzi stavce chrbtice) som zvládala celkom dobre, niektoré deti museli uspávať, ja som to vydržala aj pri vedomí. Najväčšie bolesti boli z vedľajších účinkov chemoterapie, keď som mala zápaly čriev, nemohla som jesť. Asi najhoršie sú však afty v ústach, celé ústa krvavé, ani sa vtedy nejedlo, nepilo. Aj to zvracanie bolo hrozné. Niekedy som zvracala súvisle aj polhodinu. K tomu hnačky. Bolo to vyčerpávajúce.

A čo vyrovnávanie sa so stratou vlasov?

Ja som sa s tým nemusela vyrovnávať. Keď som dostala prvú chemo, tak som hneď začala zvracať a mne tie moje dlhé vlasy zavadzali. Sama som povedala, že to dorastie a nech mi to dajú preč.  A tak ma vyholili. Dokonca sa mi to začalo páčiť. V lete mi nebolo tak teplo.

Spomínaš operácie.

V narkóze som bola tuším aj desať ráz. Biopsia, operácie, kavaly, našli mi aj nález na mozočku (podstúpila som aj operáciu hlavy) a následne aj rádioterapiu. Inokedy mi zavádzali operačne katéter a potom zase ho operačne vybrali. Dlho som ležala na ARE, zlyhávali mi orgány, bola som v umelom spánku.

Mama hovorí, že to ty si bola zdrojom energie. Uvedomovala si si, že ním chceš byť a chceš mame pomôcť, alebo si taká bola spontánne a bez vedľajšieho úmyslu?

Moja mamina mi vždy hovorila, že ja som to niesla celé s veľkou pokorou. Niektoré deti robili naozaj scény pre veľké bolesti (a ja sa im ani nečudujem) a ja som bola pokojná, dobrá, čo sa povedalo, to som urobila. To je tak, ja  som si po chvíli uvedomila, že je tu možnosť, že to nemusím prežiť a tak som chcela, že ak náhodou budem musieť odtiaľto odísť, tak chcem odísť ako dobrý človek, ktorý je ku všetkým dobrý a aby tu ľudia na mňa spomínali v dobrom, že som sa snažila  bojovať, chcela som odísť s takým pokojom, s nikým nebyť za zlé, rozhádaná.

Existuje na onkológii niečo ako spoločný humor?

Zo začiatku to bol strašný šok pre všetkých, keď som sa dostala na ARO, tak všetci plakali,  modlili sa, aby som prežila. Ale potom, keď bolo lepšie, našla som si kamarátky a už sme si na to aj nejako zvykli, tam sme už požartovali hlavne medzi sebou. Aj čierny humor bol. Napríklad, keď  sme išli autom a videli billboard, že pohrebná služba, tak sme sa smiali, že asi zavoláme.

A existuje medzi mladými niečo ako spoločný plač?

Ja som mala najlepší vzťah s o päť rokov mladšou Veronikou, ona neplakala. Keď sme sa rozprávali, nechcela hovoriť o tom, čo ju trápi, aby sa ten druhý netrápil. Viedli sme veľa rozhovorov, ale neplakali sme, skôr každá sama, alebo s rodinou. Spolu sme sa snažili byť veselšie.

Máš v titulnej fotke na facebooku fotku dievčaťa, to je Veronika?

Áno. My sme si najviac sadli, povahovo a aj naše maminy si rozumeli. Boli sme skoro ako sestry. Veronika umrela začiatkom roku 2018. Stále veľmi smútim. Jediné, čo mi trochu pomáha, je že si poviem, že už sa netrápi. Ona mala tú diagnózu naozaj ťažkú, mala veľké bolesti. V nebi sa netrápi a  nič ju nebolí. Ale chcem si ju pripomínať, mám aj doma všade fotky aj taký malý oltárik so sviečkou.

Na sebe badáš, že ťa choroba  zmenila?

Ja som nikdy nebola nejaká veľmi zlá, ale predsa som bola v puberte, vtedy boli pre mňa viac dôležitejší kamaráti, ako rodina, svoj čas som viac trávila s priateľmi. A potom prišiel zlom. Na prvom mieste je rodina. Vždy idem s nimi, aj za starými  rodičmi, niekedy mám pocit, že  keby som ani priateľov nemala, tak by mi to nevadilo. Viac si vážim život, keď aj ráno vstanem, veľmi sa teším, že som sa vôbec zobudila.

Chcela by si niečo odkázať mladým? Napríklad si predstav, že stojíš na pódiu pred tisíckami ľudí, čo by si povedala?

Prvé čo by som povedala, je, nech si vážia zdravie, to si nekúpia za žiadne peniaze a ak nemajú zdravie, nemajú nič. Aby nerobili hlúposti, hlavne drogy. A povedala by som, že rodina je to najdôležitejšie, treba si pomáhať. Ja som zažila, že rodina bola vždy pri mne, ale niektorí kamaráti mi vôbec neostali. Rodinu si treba vážiť, priateľov si treba vyberať. Počas choroby sa ukáže, kto je skutočný priateľ. Mne ich ostalo len pár. Boli kamaráti, ktorí mi napísali zakaždým a boli ľudia, ktorí sa mi za dva roky neozvali.

A čo robíš dnes?

Študujem na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety – odbor psychológia, denné štúdium druhý ročník, som po skúškovom.

Prečo od umeleckého smeru k psychológii?

No tá reklamná tvorba – to musíte robiť veľa na počítači. Mňa to zaujíma, ale po operácii a náleze v hlave ma už po dvoch hodinách bolí hlava, nedokázala by som 8 hodín sedieť ako niektorí grafici za počítačom. Chcela som robiť čosi v zdravotníctve a veľmi ma zaujíma aj ľudská myseľ. Mám veľmi rada aj zvieratká, rada by som v budúcnosti pracovala aj s nimi ak mi to vyjde. Po tom všetkom, čo som prežila, chcem pomáhať.

Ďakujeme Dobrým anjelom za pomoc rodinám, ako je aj tá naša. Má to zmysel!

Autor titulnej foto: Tomáš Halász, Zhovárala sa: Ľudmila Kolesárová

Viac inšpiratívnych výpovedí a príbehov mladých ľudí nájdete v knihe NEVZDAŤ SA.