Byť otcom
Stratil som otca už navždy, lebo umrel, ale dal mi najväčší dar, aký otec dieťaťu môže dať a to je rodičovská otcovská láska. Tak rád by som ho objal, ale už nemôžem.
Muž, ktorý sa vzorne stará o rodinu. Mala by to byť samozrejmosť. Mal by byť pilierom rodiny. Ale nie je to vždy tak.
Viete, som otcom ZŤP synčeka a poviem vám, vôbec to nie je ľahké a asi ani nikdy nebude. Ale práve takéto deti otca potrebujú najviac. A práve takéto deti otcovia najčastejšie opúšťajú.
( Ilustračná foto, zdroj www.pexels.com )
Budeš otcom. Tak nejako to vždy začína, keď sa dozvieš, že tvoja partnerka čaká dieťa. Väčšina mužov sa poteší. Lenže byť dobrým otcom, je naozaj tažké. A ešte ťažšie je to hlavne, ak sa v rodine narodí postihnuté dieťa. Ale to nie je dôvod na odchod. Práve naopak. Nepomýšľať na to, ako zbabelo utiecť, je základ.
Neutekaj! Oplatí sa zostať.
Tešil som sa na rolu otca a bol som tým najšťastnejším človekom, keď som sa otcom stal. Ale nie dlho, môj drahý synček sa začal ako päťmesačný dusiť a popri oživovaní mu odumrel mozog. Prognózy lekárov zneli: “ budete mať ležiace dieťa, bude mať vývody na potravu a vylučovanie. Nikdy nebude chodiť. “
“ Dajte ho do ústavu „, boli slová lekára docenta, dodnes ich mám v hlave. Nechápem, ako takéto niečo môže človek vysloviť. Veď je to moje dieťa! Povedal som “ nie ! „a dokážem, že bojovať sa oplatí! Toto nie je koniec, ešte len teraz všetko začína. Teraz som mohol ukázať, že som skutočným otcom a manželom. Budem sa starať, hladkať ho, budem tu pre neho. Pre nich. Nech sa má manželka komu vyplakať, nech má vo mne oporu. Manžel a otec.
A ja som sa snažil, aby to, čo povedali lekári, nebola pravda. Môžem potvrdiť, že je to možné, aj keď v našom prípade najväčšia vďaka patrí mojej manželke, lebo tá dokázala. že dieťa ležiace je zrazu chodiace. Aj keď nevie rozpoznať prekážky, ale predsa sa pohybuje. Nemá hadičky. Naučil sa jesť, piť a aj keď ho musíme kŕmiť, je to obrovský úspech pre nás oboch. Úspech matky a otca.
A toto sú tie malé veľké víťazstvá. Nepotrebujeme drahé dovolenky a značkové veci. Tešíme sa, keď dieťa napriek tvrdeniu odborníka napreduje a učí sa, aj vďaka otcovej pomoci. Cítim sa ako skutočný chlap. Akoby som zdolal Mount Everest, keď chytil do ruky lyžičku. Viete, nebudem klamať, je to fakt ťažké a viackrát som si povedal, nech je tomu všetkému trápeniu koniec, ale teraz, po desiatich rokoch, môžem s čistým svedomím povedať, že moja rodina je to najkrajšie, čo mám. A vidím to aj na synovi, že keď sme všetci spolu, je spokojný. Jeho mozog to možno nevie rozpoznať, ale jeho srdce áno.
Keď niekedy meškám z práce, sedí smutne na okne a čaká. Ako by som sa mohol jedného dňa nevrátiť?
Koľko smutných detí takto čaká na okne?
Je to naozaj ťažké, ale treba si uvedomiť, že nás nepotrebuje len dieťa, ale aj jeho mamina. Prešiel som si tým, že som sa musel o syna starať 24 hodín denne sám, pretože mojej manželke diagnostikovali nádor a musela podstúpiť operáciu.Vtedy som zistil a pochopil, čo to je vlastne za prácu, starať sa non-stop o postihnuté dieťa. Poviem vám, je to najťažšia práca na svete. Človek je doslova uviazaný ako dobytok. Až vtedy si uvedomí, aké dôležité je neostať na to sám.
Obdivujem všetky mamičky, ktoré to zvládajú samé. Neuveriteľná sila! Ja som chlap, ale bolo to naozaj ťažké. Neverím však a hlavne nechápem, že otcovia, ktorí opustili ženy a postihnuté deti, sú šťastní. Ja osobne by som nedokázal pochopiť, čo by som odchodom od mojej rodiny získal. Roztrhlo by mi srdce od žiaľu a pomyslenia, ako sa tam niekde obaja trápia. A s kým by som počúval dookola pesničky na mobile, ak nie s mojim synom? Kto by sa smial a rozosmial aj mňa, keď ho pohladkám?
Dá sa to zvládnuť aj preto, že vás ľudia, anjeli, nenechajú v štichu. Aj nám pomáhajú. A sme im za to vďační. Aj oni udržali našu rodinu pokope.
Chlapi, nikto z nás nevie, či raz nepríde chvíľa, keď by si bol rád, aby aj to Tvoje, aj keď nie možno úplne dokonalé dieťa, stálo pri Tebe, keď to Ty budeš potrebovať. Aj keď Ti nebude vedieť pomôcť, možno ťa poteší len to, že Ti dokáže vyčarovať úsmev na tvári. A to určite dokáže. Verte mi.
(Napísal otec Marek Obešva )