Svoju prácu vnímam ako celoživotné poslanie

Pracovala pätnásť rokov ako zdravotná sestra v detskom domove, neskôr absolvovala dvojsemestrálne štúdium sociálnej náuky cirkvi a odtiaľ sa posunula k štúdiu sociálnej práce pre verejnosť. Medzitým si adoptovala dcéru. Svoju prácu berie ako celoživotné poslanie. Eva Rabenseiferová je sociálna pracovníčka na Klinike detskej hematológie a onkológie v Bratislave.

Dnes je medzinárodný deň sociálnej práce. Sú vo vašej práci momenty, kedy máte chuť oslavovať?

Na oslavu, respektíve skôr radosť mám dôvod vždy, keď sa podarí zabezpečiť rodinu pravidelným príjmom, či už rodičovským príspevkom alebo peňažným príspevkom na opatrovanie. Pravidelne podporovať rodinu, ktorá sa ocitla v náročnej životnej situácii, je veľmi dôležité a DOBRÝ ANJEL toto pochopil už dávno. Najväčšiu radosť mám pochopiteľne vtedy, keď je dieťa už vyliečené, rodina sa vracia k bežnému životu, „opatrovateľ” do zamestnania a potreba služby sociálnej práce je pre rodinu minulosťou.

„Pravidelne podporovať rodinu, ktorá sa ocitla v náročnej životnej situácii, je veľmi dôležité a DOBRÝ ANJEL toto pochopil už dávno.“

Čo sú tie najčastejšie otázky rodičov, ktorí prídu s dieťaťom na onkologické oddelenie?

Samozrejme okrem tých zdravotných je to otázka zamestnania. Ako dlho môžem byť s dieťaťom doma? Mám nárok na nejakú pomoc? Pre mnohých je ťažké zostať zo dňa na deň doma. Majú svoju prácu radi, majú svoje kariérne plány. Onkologické ochorenie ktoréhokoľvek člena rodiny a zvlášť dieťaťa obráti život o 180 stupňov.

Ako sa líši pomoc pre nové rodiny, ktoré prídu na oddelenie a rodiny, ktoré sa liečia už dlhodobo?

Rodiny, ktorých dieťa začína liečbu, potrebujú intenzívnejšiu starostlivosť, kým sa všetko vybavuje. Stále je čo riešiť aj po roku liečby prevažne leukémie, ale aj sarkómy a nádory centrálneho nervového systému. U detí nad 6 rokov treba začať vybavovať pre rodiča peňažný príspevok na opatrovanie, dovtedy má PN- ku ako sprievod pacienta, pretože tieto diagnózy sa liečia dlhšie, prípadne prichádzajú skoré recidívy.

Ako vyzerá váš pracovný deň? 

Ráno sa snažím vybaviť administratívu. Po vizite idem na oddelenie za rodičmi, ktorí ma potrebujú, alebo ktorých potrebujem ja. Medzitým vybavujem telefonáty a spracovávam ich požiadavky. Snažím sa vnímať ich potreby. Nie každý sa vie hneď otvoriť a povedať, čo ho trápi, čo potrebuje. Treba vedieť čítať medzi riadkami a pomáhať tak, ako sa dá.

Aká je úloha sociálneho pracovníka v nemocnici? Ako vyzerá spolupráca medzi vami a personálom v nemocnici? 

Sociálny pracovník má v nemocnici predovšetkým funkciu podporujúcu a pomáhajúcu, ale v určitých prípadoch pri zanedbaných, týraných a zneužívaných deťoch a senioroch, aj represívnu funkciu. Spolupráca je hlavne so psychológmi. Lekári su tiež nápomocní, aj keď naše myslenie je v mnohom odlišné. Myslím, že do sveta medicíny ešte stále nepreniklo, že človek je bytosť viacdimenzionálna.

Čo by vám pomohlo, aby ste svoju prácu mohli robiť lepšie?

Akceptovanie našej práce spoločnosťou, ministerstvom zdravotníctva, možnosťou ďalšieho vzdelávania, lebo v súčasnosti vychádzame hlavne z potreby praxe a v mnohom sme samoukovia. Ja si veľa vecí hľadám a preberám z klinickej sociálnej práce v nemecky hovoriacich krajinách a zo Spoločnosti pre sociálnu prácu v zdravotníctve v Nemecku.