Študovala som, budovala si kariéru, založili sme si rodinu a potom prišla ona
Deti sa ma nikdy za tie tri roky neopýtali „Prečo?“ a prestala som sa to seba pýtať aj ja. Začala som liečbu… Chemoterapie, mastektómia, ožiare… Oslabená imunita, vypadanie vlasov, kožné problémy, zlé znášanie liečby.
Aj toto pominulo a pri kontrolnom vyšetrení sa v zdravom prsníku objavil objekt a tak ma v marci čakala mastektómia druhého prsníka. Lenže pandémia to oddialila a chystám sa na ňu teraz. Za posledné tri roky som spadla na dno svojich fyzických aj psychických síl a hlboko pod neho. Nech však už boli dni akokoľvek náročné a to veruže aj boli… každý deň som túžila po jednom jedinom… Po zajtrajšku s rodinou. A s touto silnou túžbou som statočne kráčala a kráčam v ústrety zajtrajšku.
Študovala som, budovala si kariéru, založili sme si rodinu a potom prišla ona (diagnóza)… Nikto ju nepozval, nikoho sa nepýtala ako dlho sa môže zdržať… Iba prišla do našich životov a prevrátila ich naruby. Ubrala nám z fyzických síl, potrápila našu psychiku a vyčerpala nás aj po stránke finančnej. Cítim sa vyčerpane, unavene.. no vďačne… vďačne za každý jeden s rodinou. Aj za vás Dobrí anjeli.
Stala som sa onkomamkou… Mamkou s diagnózou… Mamkou bez vlasov… Mamkou vyčerpanou liečbou a jej dopadom. Mamkou, ktorá prišla o veľa.. No neprišla o úsmev pre svoje deti a manžela… Neprišla o vrúcne objatia svojich detí… Neprišla o vieru v zajtrajšok.
Každý večer si vezmem svojej cystostatikum a viem aká nepokojná noc ma čaká.. No moje myšlienky sa upínajú na zajtrajšok… Túžim so synmi a manželom tancovať na ich stužkových slávnostiach a odviesť ich k oltáru…
Áno, aj toto sú zajtrajšky, po ktorých tak veľmi túžim. Pretože som ich mamka.
( Autorka: Zuzana Gondoľová)