Sociálna poradkyňa Mgr. Ivana Konôpková zo Svetielka nádeje pôsobí priamo na detskom onkologickom oddelení v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici. Vidí každú slzu, každú nádej, je denne s rodinami, ktorým sa zo dňa na deň obrátil svet naruby, trávi hodiny a niekedy aj celé dni. Pomáha im vyznať sa v systéme, zvládať krízu a nájsť oporu aj tam, kde by ju už nehľadali.
Jej pohľad na fungovanie systému, na pomoc, na empatiu a na to, čo skutočne znamená stáť pri rodinách v najťažších chvíľach, je hlboký a pravdivý. Prinášame vám rozhovor s človekom, ktorý denne vidí to, čo si väčšina z nás nevie ani predstaviť a napriek tomu verí, že má zmysel pomáhať. Lebo v tom najťažšom môže byť pomoc od „cudzích“ tou jedinou záchranou.
Aký je váš pohľad na pomoc rodinám, ktoré čelia ťažkej diagnóze?
Je nevyhnutná. Uľahčuje im každodenný život. Chcú-nechcú, rodina sa na určitý čas stáva závislou od pomoci, či už odborníkov, priateľov alebo úplne cudzích ľudí. Všetká pomoc je pre nich veľmi dôležitá.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí váhajú, či pomôcť?
Aby neváhali. Ak môžeme pomôcť, urobme to. Každé euro má zmysel. Nie je potrebné pomáhať vo veľkom. Dôležité je, aby nás bolo čo najviac. Pravidelná pomoc od mnohých ľudí má obrovský efekt. Je to ako veľká bublina, kde všetko so všetkým súvisí – čím viac nás v nej je, tým lepšie celý systém pomoci funguje.
Pomoc vám prináša radosť. Čo vás naopak mrzí?
To, že veľmi často suplujeme štát. Vy ako organizácia, tiež Dobrí anjeli – obyčajní ľudia, ktorí pomáhajú z vlastného presvedčenia. Denne vidím rodiny, ktoré bojujú o život a súčasne čelia vážnym existenčným problémom. V takých chvíľach som nesmierne vďačná, že existujú ľudia, ktorí sa rozhodnú konať a myslieť na iných.
Čo vám prináša a zároveň berie vaša práca?
Určite berie veľa energie. Možno to bude znieť zvláštne, ale berie aj sladkú nevedomosť. Byť denne na onkologickom oddelení, vidieť zblízka vzťahy, detaily, bolesť, dopad ochorenia na rodinu, to mení človeka. Až vtedy si naozaj uvedomíte, čo všetko táto diagnóza znamená.
Moja práca mi však dáva zmysel. Túžbu pomáhať, meniť veci k lepšiemu. A aj obrovskú radosť, keď príbeh skončí dobre. Keď príde dieťa po pár mesiacoch na kontrolu a zrazu má vlásky, obočie a teší sa na bazén. Odrazu je opäť ozajstným dieťaťom, bez strachu v očiach. Vtedy viem, že aj napriek náročnosti, má táto práca obrovský význam.
Ako vnímate nedostatok zdravotníckeho personálu, najmä sociálnych sestier v nemocniciach?
Veľmi intenzívne. Sama často zastrešujem špecializované sociálne poradenstvo v Detskej fakultnej nemocnici, hoci som oficiálne zamestnaná v organizácii Svetielko nádeje a mala by som pôsobiť len na našom oddelení. V praxi však často pomáham aj na urgente či iných oddeleniach, lebo je to jednoducho potrebné. Sociálna práca je nesmierne dôležitá a žiaľ, dlhodobo poddimenzovaná.
Zažili ste prácu v štátnej aj neziskovej sfére. V čom vidíte rozdiel?
V štátnych inštitúciách často prevláda byrokracia. Chýba priestor na osobný prístup, na sledovanie reálneho dopadu pomoci. V takejto neziskovej organizácii je to iné – priame, osobné, transparentné. Vidíte príbehy, ľudí, ktorým pomoc mení život.
Životy meníte aj vy, Dobrí anjeli. Ďakujeme vám za to, že pre niektoré rodiny s deťmi ste istotou. Ďakujeme aj takýmto zamestnancom, ktorí robia poslanie, nielen prácu.
