Ťažká diagnóza v rodine či medzi priateľmi nás často zasiahne nečakane a silno. Chceme pomôcť, byť oporou, ale v realite si často nie sme istí, čo povedať, ako reagovať, a tak z obavy pred chybou radšej mlčíme… alebo sa vzdialime. Ako ale vyjadriť podporu, keď slová nestačia? Čo v takej situácii skutočne pomáha – a čo môže, hoci nechtiac, ublížiť?
Odpovede sme hľadali s Mgr. Ľudmilou Bíšovou, klinickou psychologičkou, psychoterapeutkou v existenciálnej analýze a logoterapii, ktorá pôsobí ako psychológ v Svetielku pomoci a dlhodobo pracuje s rodinami v nemocnici na Oddelení detskej onkológie a hematológie v Košiciach.
7 praktických otázok pre psychologičku Mgr. Ľudmilu Bíšovú
1. Ak sa dozviem, že niekto z môjho okolia má vážne ochorenie, čo je to najdôležitejšie, čo môžem urobiť ako prvé?
Najcennejšie je ukázať, že na toho človeka myslíte a že vám na ňom záleží. Nemusíte hneď hovoriť veľa. Úplne stačí veta: „Som tu pre teba, keby si ma potreboval.“ Takýto jednoduchý prejav záujmu má väčšiu silu, než si myslíme.
2. Čo ľudia často robia zle – aj keď z dobrého úmyslu?
Veľmi častá chyba je zľahčovanie alebo nevyžiadané motivovanie. Vety ako „To nič nie je, známy to mal tiež a je v poriadku“ alebo „Musíš byť silný!“ môžu pôsobiť necitlivo. Niekedy stačí len načúvať. Nie každý smútok potrebuje riešenie – niekedy stačí len vypočuť a dať najavo, že nie sme ľahostajní
3. Ako môžeme pomáhať prakticky, keď s chorým človekom nie sme v každodennom kontakte?
Ponúknuť konkrétnu pomoc – „Môžem ti dnes vyzdvihnúť deti zo školy?“ alebo „Môžem ti doniesť večeru?“ – je účinnejšie než všeobecné „ak niečo potrebuješ, daj vedieť“. Ľudia v núdzi často nechcú prosiť. Keď pomoc ponúkneme konkrétne, prijímajú ju ľahšie.
4. Ako sa zachovať, keď rodina alebo chorý človek nechce hovoriť, stiahne sa do seba?
Rešpektovať ich rozhodnutie, ale nestratiť kontakt. Občas len napísať: „Nechcem rušiť, len na teba myslím.“ Takáto forma jemnej prítomnosti vytvára priestor, aby sa ten druhý mohol ozvať, keď bude pripravený.
5. Akú úlohu má mlčanie? Niekedy naozaj neviem, čo povedať…
Úprimné: „Neviem, čo povedať, ale som tu“ je úplne v poriadku. Ticho nemusí byť trápne – môže byť liečivé. Niekedy má obyčajné objatie, dotyk na pleci alebo prítomnosť väčšiu hodnotu než tisíc slov.
6. Ako hovoriť s deťmi, keď ochorie niekto z rodiny? Mali by sme ich „chrániť“ pred pravdou?
Nie. Deti citlivo vnímajú napätie a vycítia, že sa niečo deje. Ak im nič nepovieme, vytvárajú si vlastné, často horšie scenáre. Pravdu treba podať primerane veku, pokojne a s istotou, že ak budú mať otázky, môžu sa vrátiť a pýtať znova.
7. Ako sa o blízkeho postarať psychicky – aj v dlhodobom horizonte?
Byť „normálnym“ kontaktom. Udržiavať spojenie s bežným životom, nie len s témou choroby. Ponúknuť rozhovor o niečom úplne inom, zájsť na prechádzku, pozrieť si spolu film. Dôležité je, aby sa človek necítil definovaný len ochorením.
Pomáhať v ťažkých chvíľach neznamená byť dokonalý. Znamená byť prítomný. Byť niekto, komu môžeme zavolať, keď nevládzeme. A niekedy práve ticho, ktoré nie je prázdne, ale plné súcitu, znamená viac než akékoľvek slová.
Dobrí anjeli pomáhajú rodinám nielen finančne. Vďaka ich dlhodobej podpore môže byť rodič pri dieťati, môže vzniknúť bezpečné prostredie na liečbu, a niekedy aj priestor na rozhovor – bez náhlenia, bez obáv. Ďakujeme, že ste!
